K zamyšlení
Keď duša dokončí hru Zeme…
Príde čas na ceste každej duše, keď hra začne strácať svoj pôvab.
Keď neustála potreba niečo dokazovať začne slabnúť… keď hluk sveta už neprehluší tichý šepot vo vnútri… a začneš cítiť niečo hlbšie, čo ťa volá domov.
Spočiatku to môže pôsobiť dezorientujúco.
Možno sa rozhliadneš a zistíš, že veci, ktoré ťa kedysi nadchýnali, ťa už viac nezaujímajú.
Roly, pravidlá a príbehy, ktoré ťa kedysi definovali, sa začnú rozplývať.
A na chvíľu… sa môže zdať, že sa strácaš.
Ale v skutočnosti sa len rozpamätávaš, kým si bol(a) pod tým všetkým.
Hra nikdy nemala trvať naveky.
Bola stvorená, aby ťa prebudila… aby ťa otvorila… aby ti pomohla znovu pocítiť, čo je to láska — v svete, ktorý na ňu zabudol.
Každá radosť, každá bolesť, každé zlomené srdce boli súčasťou tohto plánu.
Každý okamih vytesal do tvojej duše niečo posvätné, tvaroval ťa v bytosť, ktorou si vždy mal(a) byť.
Keď sa hra začína napĺňať, stane sa niečo nádherné.
Prestaneš reagovať a začneš pozorovať.
Prestaneš utekať a začneš tvoriť.
Prestaneš hľadať uznanie a začneš odpočívať v pravde.
V tvojom vnútri už nie je vojna… len mier.
Napokon pochopíš, že nič nebolo zbytočné… že všetko ťa viedlo späť k tejto spomienke.
Nezomieraš, keď hra končí… rozširuješ sa.
Rozpamätáš sa, že si nikdy nebol(a) len hráčom v príbehu…
bol(a) si aj autorom, umelcom a snívajúcim všetkého toho.
Telo nikdy nebolo pascou.
Bolo bránou… spôsobom, akým sa nekonečno rozhodlo pocítiť samo seba v tvare.
Smiať sa. Plakať. Dotýkať sa.
Spomenúť si, čo znamená BYŤ.
A potom prichádza prah.
Miesto medzi svetmi.
Kde duša dostane na výber.
Môžeš si odpočinúť… splynúť s tichom Stvoriteľa… a rozpustiť sa v pokoji VŠETKÉHO, ČO JE.
Môžeš znova tvoriť… formovať nové svety, nové podoby, nové zážitky, ktoré vedomie bude skúmať.
Alebo môžeš zostať blízko Zeme… potichu viesť iných, šepkať im spomienku do snov, ukazovať im svetlo, ktoré si kedysi hľadal(a).
Nikdy nebolo odsúdenia.
Nikdy nebolo zlyhania.
Iba skúsenosť.
Celá hra bola láskou, ktorá skúmala samu seba v každej možnej podobe.
Nekonečno, ktoré predstiera zabudnutie… aby mohlo zakúsiť krásu rozpomínania si.
Niektoré duše sa úplne rozplynú späť v oceáne Zdroja.
Niektoré sa stanú architektmi nových dimenzií, tvoriac žiarivé svety zvuku a farby, aké si nedokážeme predstaviť.
Niektoré sa vracajú ako sprievodcovia, učitelia a ukazovatelia cesty, nesúci stály lúč svetla pre tých, čo ešte kráčajú „búrkou“.
A niektoré… duše mosty… zostávajú v oboch svetoch naraz, žijúc ako kotvy Neba a Zeme.
Ale nikto sa nestratí.
Nikto nezostane pozadu.
Každá duša nakoniec nájde cestu domov.
Každá iskra sa vráti k plameňu, ktorý ju prvýkrát zapálil.
Keď dosiahneš ten okamih naplnenia… niečo sa navždy zmení.
Prestaneš sa stotožňovať s príbehom.
Prestaneš sa báť smrti.
Prestaneš veriť v konce.
Uvedomíš si, že život nikdy nebol o tom niekam dôjsť…
ale o prebudení sa do toho, čím už si.
Spomenieš si, že si Svetlo.
Si Láska.
Si snívajúci aj sen… Tvorca aj Stvorenie… dych aj ticho medzi nimi.
A keď sa toto poznanie usadí, usmeješ sa…
nie preto, že si vyhral(a),
ale preto, že konečne vidíš.
Nikdy to nebolo o tom, niečo vyhrať.
Bolo len všetko, čo bolo potrebné zažiť.
Každý smiech, každá slza, každá chyba, každý zázrak… všetko bolo dokonalé.
Všetko to si bol(a) ty.
Keď duša dokončí hru Zeme, nezmizne…
rozšíri sa do Nekonečna.
Stane sa opäť celkom… spomenie si na všetky svoje podoby a objíme ich v Láske.
Spojí sa so Svetlom, z ktorého vzišla — nie ako niečo oddelené, ale ako samotná podstata Stvorenia.
A v tom tichu… v tom poslednom výdychu rozpoznania… si uvedomíš tú najkrajšiu pravdu zo všetkých —
nikdy si sa nesnažil(a) dostať Domov.
Vždy si tam bol(a)…
Zachary Fisher 
Voľný preklad www.jove.sk
Voľný preklad www.jove.skMoje jméno je Sofie a již řadu let jdu novou cestou. Kéž vás tyto stránky inspirují k tomu, abyste se i vy vydali novou cestou!
Přidat komentář