Svátek Samhain

Stále sa polemizuje, ktorý dátum je skutočným časom oslavy Samhainu – je to skutočne noc z 31. októbra na 1. novembra, ktorá sa oslavuje podľa slnečného kalendára? Je to Spln v Býkovi alebo Novolunie v Škorpiónovi? Už som to mnohokrát zmienila a stále to tak cítim – pre mňa dátum nie je až taký dôležitý, ako energia tohto sviatku. A jeho mocná sila si v mojom srdci zaslúži viac času, než jeden jediný deň… Celé slnečné obdobie Škorpióna by som totiž nazvala Obdobím Samhainu – nemusíme ho oslavovať v jeden konkrétny deň, naopak, môžeme ho oslavovať počas celého tohto mesiaca. Obdobie Škorpióna je totiž naplnené práve touto energiou – uctenia si života tým, že si uvedomíme a prijmeme silu smrti.

Staré národy to vedeli a chápali – až smrť dáva životu zmysel, dáva mu hranice… je korytom, ktoré zabezpečuje, že sa rieka nášho života nevylieva bezcieľne do priestoru, ale plynie v súlade so zámerom duše. Uctením a uznaním významu a dôležitosti smrti sa zároveň oslobodili od strachu z nej a dovolili jej, byť ich milujúcou každodennou sprievodkyňou. Keď ma Jupiter v Škorpiónovi pred pár rokmi konfrontoval so strachom zo smrti, prinútil ma prehodnotiť všetky moje priority, zámery, zmieriť sa s minulosťou, pretože vyplavil na svetlo moju vnútornú žalobkyňu, aj vnútorného vinníka, tyrana aj obeť. Boli to silné okamihy, v ktorých sa všetky ľudské túžby „zresetovali“ a ostala len jediná – žiť tak, aby som mohla kedykoľvek umrieť s čistým svedomím a pokojom v srdci. Nie vždy sa mi to darí, ale učím sa, byť v súlade s mojím vnútrom, každý okamih…

Práve tento dar nám prináša slnečné obdobie Škorpióna, ktoré práve pre túto energiu často považujeme za nepríjemné, tmavé, smutné. Slnko v krajine Škorpióna prechádza svojou mystickou smrťou, aby sa mohlo znovuzrodiť v temnote, tak, ako rastliny v tomto období umierajú, aby z ich semien mohli v tmavej pôde vyrásť nové rastliny. Práve ponurosť a temnota tohto obdobia nám však dáva príležitosť, ponoriť sa do seba, nedovoľuje nám hľadať úniky, ťahá nás do samoty, v ktorej môžeme nájsť všetky odpovede, ktoré potrebujeme.

V období Samhainu spomíname na našich milovaných, ktorí už prekročili hranicu smrti. Akosi viac si uvedomujeme silu ich životných príbehov a pripomíname si, že jediné, čo v tomto živote skutočne máme, je náš osobný príbeh. Náš život je jednou kapitolou v nekonečnej knihe života, ktorú Stvoriteľ píše práve cez naše životné príbehy. To, aký príbeh píšeme každou svojou myšlienkou, každým vysloveným slovom, každým činom, určuje, čím prispejeme do Veľkej knihy Stvoriteľa .

Pri spomienkach na našich blízkych, ktorí opustili tento svet, si aj tak stále uvedomujeme práve ich jedinečnú esenciu. Nespomíname na ich konkrétne činy, na slová, ktoré vyslovili, ale cez tieto spomienky si len obnovujeme pocit, ktorý za sebou zanechali v tých, ktorí na nich spomínajú. To je to, čo po nás skutočne ostáva – jedinečná esencia, ktorú tu zanecháme, v spomienkach ľudí, s ktorými sa skrížia naše cesty.

Tmavé obdobie od Samhainu po Imbolc (1. februára) sa považuje za akési obdobie „tehotenstva“ – čas, kedy sa v bezpečí a tme maternice pripravujeme na nové obdobie života. Tak, ako bábätko v maternici, aj my sa nanovo formujeme, rastieme, dozrievame, snívame svoje sny a vytvárame zámery, ktoré v nasledujúcom roku túžime uskutočňovať. Samhain je preto obdobím, kedy sa vrátime ku stránke nášho príbehu, ktorú sme písali počas tohto roka a opýtame sa sami seba, či sme na tejto stránke vyjadrili svoju pravdivosť, či sme v súlade s tým, čo sme žili, či si želáme, aby práve toto ostalo zapísané v knihe Stvoriteľa.

Každý z nás je spisovateľom – Tvorcom, ktorý svojou každodennou tvorbou prispieva do Veľkej knihy. A každý spisovateľ v tvorivom procese potrebuje prestávku, počas ktorej si prečíta, čo napísal, precíti si pocit, ktorý v ňom samom zanechávajú jeho slová, opýta sa sám seba, či je to práve ten pocit, ktorý mal zámer, vyvolať v čitateľoch. Ochutnáva slová, necháva ich, nech sa mu prevaľujú v ústach ako bonbónik a necháva ich pomaličky rozpúšťať a uvoľňovať svoju chuť.

Pozrieť sa na svoj život, ako na príbeh, ktorým prispievame do knihy sveta, nám dáva príležitosť, uvedomiť si seba samých, ako tvorcov. Nemyslím tým, tvorcov,ktorí si zhmotňujú svoje želania, hoci táto zručnosť je tiež veľmi dôležitá, najmä, keď sme si vedomí, že schopnosť tvoriť a zhmotňovať je nástrojom, ktorý sme dostali, aby bol cez nás tvorený zámer najvyššej lásky Stvoriteľa. Boh na Zemi nemá iné ruky, iba tie naše – cez nás môže tvoriť tie najkrajšie príbehy ľudskosti, mieru a lásky. V každom z nás sa Boh stal človekom, aby sa cez nás človek mohol stať Bohom.

Môžeme si uvedomiť, že každý z nás prišiel vytvoriť kapitolu v určitom, vopred danom rámci, niektorým skúsenostiam sa nevyhneme, pretože sú dané. Môžeme si však zvoliť postoj,s akým pristúpime k tomu, čo nám bolo dané. Niektorí ľudia prišli v tomto živote vytvoriť príbeh radosti, príjemnú komédiu. Sú ľudia, ktorí prišli stvoriť príbeh odvahy a veľkých činov. Iní prišli odohrať dramatické kapitoly, ktoré sú v knihe Stvoriteľa rovnako dôležité, pretože vytvárajú dynamiku. Iní prišli, aby odohrali smutné kapitoly, ale ak ich odohrajú s vedomím, že cez nich píše príbeh Vyššie vedomie, dokážu aj smutný príbeh napísať s pokorou, úctou a láskavosťou. Sú ľudia, ktorí prišli odohrať kapitoly, ktoré v ostatných vyvolajú silné emócie odporu, hnevu a strachu, pretože tým pomáhajú iným, aby lepšie poznali a uvideli samých seba.

Každý príbeh je rovnako dôležitý, v Stvoriteľových očiach neexistuje „lepší“ alebo „horší“ príbeh, ani jeho forma. V minulosti som občas závidela niektorým ľuďom ich príbeh, myslela som si, že je lepší, krajší, príjemnejší, ako ten môj. A videla som, ako ľahko príbehy menia svoju dynamiku, tí, ktorým som závidela, prišli na stránky, ktoré by som si naozaj odžiť nechcela… A naopak, môj príbeh sa menil a zažívala som veľmi krásne a príjemné skúsenosti. Učím sa, s pokorou prijímať každú stránku môjho príbehu, zažiť si s úctou a láskou smutné aj radostné, pokojné aj dramatické stránky, pretože často ma radosť priviedla k dráme a láska k smútku, ale aj naopak…

Milujem, pozorovať ľudské príbehy a učiť sa z nich. Milujem, hľadať na nich to silné, krásne a obdivuhodné, hoci pre moju kritickú panenskú myseľ je to veľká výzva… Milujem, objavovať, aké to je, keď píšeme svoj príbeh Božím perom – keď v každom okamihu života nechávame našu božskú esenciu, aby sa cez nás prejavovala. Keď sa skôr, než zaujmeme postoj k akejkoľvek situácii, opýtame sami seba „Ako by sa k tejto situácii postavila Božská esencia vo mne, aké slová by použila, aký skutok by vykonala?“

Samhainové obdobie je časom rozlúčky s minulosťou, časom, kedy môžeme prepísať svoj príbeh. Máme príležitosť, spätne si prečítať to, čo sme doteraz vytvorili, preskúmať, z akých presvedčení sme vychádzali a rozhodnúť sa, či budeme pokračovať v rovnakom jazyku, alebo ho zmeníme. Budeme vo svojom príbehu frfľať a hromžiť, alebo ho chváliť a velebiť, ako jedinečné dielo veľkého Tvorcu? My sme tí, ktorí svoj príbeh vidia a opisujú, a tak, ako ho vnímame, bude zapísaný v Stvoriteľovej knihe. O tom, v akom tóne sa ponesú ďalšie stránky, rozhodujeme práve teraz a v nasledujúcich tmavých mesiacoch roku.

V tomto mesiaci robíme revíziu toho, ako sme svoj príbeh písali doteraz, vytvárame príležitosť, uvidieť, pochopiť, ktorá časti nás písali jednotlivé kapitoly. Dostávame priestor k lepšiemu pochopeniu seba samých cez svoj príbeh a uvoľniť putá k tým kapitolám minulosti, ktoré je načase pochovať, aby neovplyvňovali charakter ďalšieho príbehu . Veľmi často sa používa prirovnanie, že máme pustiť minulosť s takou ľahkosťou, ako stromy púšťajú svoje listy. Je to zábavné prirovnanie, pretože niektoré stromy svoje listy vôbec nepúšťajú ľahko – napríklad dub nepustí všetky svoje listy skôr, než začnú rásť nové… Buk a breza ich uvoľňujú s radosťou, hrab ich uvoľní až v silnom vetre a mraze… A my ľudia sme na tom podobne – každý z nás má svoj jedinečný prístup k púšťaniu minulosti – a je to tak v poriadku, nemusíme sa snažiť byť brezou, ak nás sem Stvoriteľ poslal ako silný dub…

V období, keď spomíname na našich milovaných predkov, môžeme precítiť úctu k ich príbehom, ale tiež si uvedomiť, že práve my sme pokračovateľmi ich príbehov, že príbeh nášho rodu sa píše práve cez nás, cez tento náš život. Je čas, prijať zodpovednosť aj za tento aspekt, pochopiť, čo sa v našom rode cez nás uzdravuje a premieňa, aj to, aké dedičstvo rodu sme prišli posilniť a rozvinúť, pretože je dôležitým prínosom do Veľkej knihy Stvoriteľa. Od určitej úrovne vedomia už nie je možné, postaviť sa do pozície „Toto nie je moje, týmto sa nebudem zaoberať…“ Všetko, čo sa odohralo v našich rodoch, sa nás týka a jediný spôsob, akým sa môže prepísať kolektívny príbeh ľudstva, je ten, že sa prepíše cez nás, cez neutralizáciu minulosti na úrovni našich buniek a každý, kto už je schopný vnímať príbehy svojho rodu, je „postavený do služby“ , v ktorej je nevyhnutné, prežiť, precítiť, prečistiť a odložiť staré zápisy predkov, aby sa mohli napísať nové príbehy.

Preto v období Samhainu vyliezajú zo skríň kostlivci, ktorých sme celé roky a celé generácie odmietali, zatvárali do skríň, do emocionálnych pivníc… Potrebujú byť očistení, zahalení do sviatočných rubášov a pochovaní so všetkými poctami… Tí, ktorí prečistili a presiahli rodové témy, zachytávajú aj témy z kolektívneho vedomia a stoja v najvyššej službe prepisu veľkého Príbehu, ale k tomuto možno niečo napíšem v čase Novolunia v Škorpiónovi, pretože intenzita vnímania bude, predpokladám, silnieť práve v tom čase.

Bez ohľadu na to, v akej fáze vývoja sa nachádzame, do akej formy služby sme povolaní, je obdobie Samhainu časom, kedy nás to prirodzene ťahá do nášho vnútra, do ticha a spojenia s vlastnou Dušou, ktorej archetyp práve Škorpión zastupuje. Sme nesmierne podporovaní v plnom precítení a prežití našich najhlbšie uložených emócií, v ktorých ukrývame (sami pred sebou) najväčšie poklady, ktoré boli uložené hlboko, pochované do pivníc práve preto, že ukrývajú silu, ktorej sme sa najviac báli… Dnešný vstup Marsu do krajiny Škorpióna tento proces ešte zintenzívni – už nám bojovník Mars nedovolí, odmietať vlastnú silu a moc, ale ani, zatvárať oči a vyhýbať sa zodpovednosti za každý pocit bezmocnosti a obete. Žijeme mocné časy, ktoré od nás vyžadujú prevzatie plnej zodpovednosti za všetko, čo zažívame, vyžadujú plné prijatie skutočnosti, že príbehy, ktoré žijeme, sme spoluTvorili – vedome, alebo nevedome – a s týmto vedomím ich môžeme prepísať.

Lunárne uzly pomaly končia svoju púť osobu krajín Strelca a Blížencov, ukazujú nám, aké „pravdy“, aké programy viery tvorili doterajšie príbehy na individuálnej aj kolektívnej úrovni. Lilith v Blížencoch nám zas ukazuje, kde naše príbehy nežijeme zo seba, z našej plnej autenticity, pripomína nám, prečo sme sa vzdali svojej pravdivosti, s ktorou sme boli odmietaní. Kde a kedy naša autenticita, naša pravdivosť, spôsobila, že sme boli „vyhnaní z raja“ – cítili sme sa nechcení, neprijatí a neprijateľní… Pre koho a kedy sme ako autentickí „neboli dosť dobrí“, alebo naopak, „boli príliš“ a vystavilo nás to takému strachu a bolesti, že sme sa rozhodli, písať falošný príbeh, ktorý nám zabezpečil ilúziu „raja“… Kde sme tvorili príbeh vlastnej slabosti, pretože sme sa báli svojej sily?

Neustále sme podporovaní a vedení, ak Vesmíru dovolíme, aby nás viedol. Chápem, že podpora mocného kráľa Škorpióna často nezodpovedá našej predstave o tom, ako má podpora vyzerať – ale aj týmto nás učí, nazrieť do hĺbky, za oponu našich predstáv a ilúzií a vidieť pravdu a Lásku aj tam, kde sme ich predtým vidieť nedokázali. Ak mu však podáme ruku a necháme sa viesť do najhlbších hĺbok, ak sa nezľakneme temného kráľovstva, ktorému vládne Veličenstvo Pluto, ukáže nám všetky poklady, ktoré v tmavých hĺbkach ukrývame…

Světlana, Čarovné dary Země